Totoro is back...何か変？

Zvláštne, že väčšina slávnych ľudí musí umrieť, aby si ľudia na nich spomenuli a prejavili im úctu... :( Dnes celý deň fičím na hudbe od Michaela Jacksona a je mi tak trochu smutno, že už žiadne nové pesničky nebudú. Vyrástla som s jeho videoklipmi na MTV, ešte teraz sa pamätám, ako sme všetci utekali rýchlo k telke, keď bežal videoklip Black or white, alebo Remeber the time... Bol stále prítomným elementom svetovej hudby, ktorý som brala za tak samozrejmý ako vzduch, ktorý dýcham...a človek si raz pozrie správy a že..hop...už tu nie je s nami.
Tak ma to tak trochu prinútilo zamyslieť sa nad sebou a svojim zmýšľaním, nad tým, že asi netreba čakať s uvedomením si toho čo máme, až keď to stratíme...smiešne, ako ľudská hlava funguje, naozaj.
Popísalo sa o ňom všeličo a nikto nebude nikdy okrem neho vedieť, koľko z toho bola naozaj pravda, ale dôležité je, že jeho hudba má, si myslím, niečo do seba a tá tu bude s nami. :) Lebo milovník hudby som teda veľký, a pesničky od neho sú v mojej top 10tke.
Takže, enjoy life, what else! RIP Michael.



http://www.youtube.com/watch?v=IqZvsUbQKxQ

Stranger In Moscow lyrics
I was wandering in the rain
Mask of life, feelin' insane
Swift and sudden fall from grace
Sunny days seem far away
Kremlin's shadow belittlin' me
Stalin's tomb won't let me be
On and on and on it came
Wish the rain would just let me

How does it feel (How does it feel)
How does it feel
How does it feel
When you're alone
And you're cold inside

Here abandoned in my fame
Armageddon of the brain
KGB was doggin' me
Take my name and just let me be
Then a begger boy called my name
Happy days will drown the pain
On and on and on it came
And again, and again, and again...
Take my name and just let me be

How does it feel (How does it feel)
How does it feel
How does it feel
How does it feel
How does it feel (How does it feel now)
How does it feel
How does it feel
When you're alone
And you're cold inside

How does it feel (How does it feel)
How does it feel
How does it feel
How does it feel
How does it feel (How does it feel now)
How does it feel
How does it feel
When you're alone
And you're cold inside

Like stranger in Moscow
Like stranger in Moscow
We're talkin' danger
We're talkin' danger, baby
Like stranger in Moscow
We're talkin' danger
We're talkin' danger, baby
Like stranger in Moscow
I'm live in lonely
I'm live in lonely, baby
Stranger in Moscow

[KGB interrogator - Russian to English Translation]
"Why have you come from the West?
Confess! To steal the great achievments of
the people, the accomplishments of the workers..."

 Ach, och, au - mňau..to si nechcite predstaviť tú hrôzu dnes na zubnej pohotovosti. Dieru som v zube mala už dobré tri mesiace, ale keďže blbé Totoro radšej bude (si dovolím povedať, ako väčšina  jedincov) vymýšľať výhovorky, prečo k zubárovi nemôže ísť (aj keď je fakt, že ten môj je momentálne  400 km ďaleko), bola dnešná rozprávka veľmi zaujímavá. A bolo to takto...Milé deti...

 Kde bolo tam bolo, za siedmimi internátnymi blokmi a za dvestodvadsiatimi siedmimi dverami, bolo raz jedno zubaté Totoro.
Už ráno sa vyzbrojilo predsavzatiami, že ak si aj nechá vŕtať dobrovoľne do hlavy, večer to už všetko bude mať za sebou a bude môcť, ako teta Ružičková hovorievala, nahodiť svoj smááájl... Dokonca zabrowsilo aj na google maps, a našlo, kde to v tramtárii tá víla pohotovozubnička býva.
Teda... Dostať sa na ZubnoDrieňovú 38 je umenie, ktoré vyžaduje orientačnú jasnozrivosť, ale dnes sa to dezorientovanému Totoru, cez električkové rázcestia, parky a predmestia konečne podarilo...nevadí, že cestou späť od samej radosti mierne zablúdilo -bolo to asi tým, že na drôte malo MaMU* (* Mierne Analfabetický ale Milovaný Užívateľ počítačov), ktorého sa snažilo navigovať, ako si prečítať soviu poštu. (MaM zabudlo, ako sa jej sova volá...)
Len čo Totoro vkročilo do čakárne, ocitlo sa v  Snehulienke a  siedmich  zubných trpaslíkoch (6 trpaslíkov rôzneho veku a pohlavia, v rôznom štádiu spuchnutosti, a povinnou grimasou na hlave+T. ) Usadilo sa teda, na najbližší peň, vytiahlo svoj nový i-pod a čakalo. Kým Totoro už 555-ty krát pozeralo Harryho Pottera, trpaslíci sa striedali u víly zubničky, ktorá občas vystrčila hlavu zo svojho domčeka aby mohla dovnútra zavolať dalšiu nič netušiacu obeť. Čas plynul, piesok sa presýpal, a Totoro zelenelo, a zelenelo. A tak sa stalo, že prišiel rad aj na naň. Keď víla zubnička uvidela totorie zuby skonštatovala, že bude potrebné použiť mágiu - vytiahla blištiacu sa dýku a pich ňou úbohému Totoru do ňufáka! Totoro od hrôzy po 10tich minútach onemelo a víla zubnička začala vŕtať hlboko hlboko. Až našla poklad.Ale! Na tom poklade sedel veľký červený  drak menom Zubajda...Totoro sa podivilo, čo to v tej papuli celý čas nosilo, a draka od zlosti vypľulo. Drak sa od zlosti, že ho objavili, hneď aj zaraz rozlial na kolomaž a Totoru zas hneď  odfučala polka hlavy.
Od radosti poďakovalo zdanlivo strašnej víle zubničke, že ho tej potvory zbavilo....no a zvyšok viete, milé deti...čo z toho vyplýva? Nebojte sa víly zubničky!

Síce mi víla napchala do zuba vatu, a musím ju ísť vo štvrtok navštíviť zas, ale už ma aspoň červení draci nebudú žrať...btw, vďaka za mágiu...bez toho by to asi bol naozaj horor. Aj keď už prestáva účinkovať, ale zisťujem, že nebolí. :)

Sláva sláva! Zas a znova nie je tu príbeh z Káčerova, ale konečne mám opäť raz čas žiť, voľne dýchať a robiť to čo chcem. A pritom som si v tom strašnom zhone ani nevšimla, že sa niečo deje. Škola, robota, vybavovačky kvôli Haruovej robote...začínalo to so mnou vyzerať ako s chodiacim zombíkom a nornálne nočná sova sa premenila na skorého spáča.

Ale škola skončila, už ma čaká jedna skúška. To znamená, že si môžem dovoliť sedieť po polnoci za kompom pri príjemnej hudbe, v pomaličky si chystať materiály na učenie, vybavovať tour pre mojich tancujúcich Japoncov, dokonca aj hrať hry a čítať knihy bez toho, aby mi išla prasknúť hlava. :)
Mám veľmi rada svoju školu, aj svoju prácu, aj tá výplata sa zíde a rodičia nemajú so mnou starosti, ale zisťujem,že občas je to až príliš a že predsa len, najdrahší a najmilší je mi môj voľný čas. Tak sa vážne teším, prvýkrát po dlhom čase prisahám, že cez prázdniny mienim iba oddychovať, veľa spať a jesť, a cestovať...no dobre, tak ešte písať diplomovku.

Takže dnes som mala veľmi milý deň, polku ktorého som strávila hraním...od radosti hneď niekoľkých hier naraz. :) Možnože je to strata času, ale zábavná. A človek sa všeličomu priučí.

 World of goo je veľmi milo graficky urobená logická hra s nádychom Tima Burtona, kde roztomilé goo guličky skladáte do mostovitých štruktúr a sledujete ich príbeh na ceste do Goo factory. :)



A potom,  na počesť mojej templárománie som od Jacka dostala Broken sword 2.5, fanúšikovské pokračovanie staručkej adventúry kde americký cestovateľ George Stobbart a francúzska novinárka Nico odhaľujú záhady tak trochu mimo nás.
Tu je starý trailer...to už je ale dlho. :)


A...niet nad voľný čas, hurá!

No koho by už jeho diplomovka nestrašila? Zavŕšenie štúdia, zúročenie vedomostí, dôkaz, že ste si až tak celkom tých 5-6 rokov šunky neváľali...blablabla...60-80 strán. Brrr...najviac som v živote napísala asi tak desať, a aj to som si už vlasy trhala.A Ferrisky píšu diplomovku na 20 strán. Nehovoriac o mojom drahom, ktorý ju vôbec písať nemusel. Hnusní, hnusní Japonci. Ako vám občas závidím...

Ale...keďže mám zmysel pre humor, tak ma napadlo, že nemám dôvod sa stresovať! A keď už ma má niečo strašiť, nech je to aspoň vtipné a zábavné...Takže, čo bude Totoria téma?

Tatadadaaa! Malý slovník japonských duchov a strašidiel

Japonci vo svojej shimaguni mali dosť času na to, aby rozprávok, legiend a strašidiel či duchov povymýšľali habadej, a mali teda veru, talent.
Tak viete napríklad, že v Japonsku existuje strašidlo bez tela? (to sa podľa všetkého presťahovalo do Európy a stal sa z neho bezhlavý jazdec).Alebo, že japonskí duchovia nemajú nohy? Strašidlo rokurokubi má krk dlhý ako anakonda a keď sa vám podarí mu ukradnúť hlavu počas spánku, bude po ňom. Kappa, takzvaný japonský vodník neskladuje duše v pohárikoch, ale zato má na hlave tanierik s vodou a žerie uhorky...Haru sa bojí chodiť na záchod kde nefunguje svetlo, lebo čo ak tam bude Záchodová Hanako?

Žiadna ekonomika, management ani podobné vznešené témy! Odteraz, až do budúceho apríla sa bude strašiť! :)

Kto má nejaké tipy, návrhy, nápady, veľmi ocením, takže sem s nimi. Podobne, ak by ste chceli niečo prediskutovať, nebojte sa...BUBUBU...

Dnes ma po dlhom čase kopla múza, takže si hovorím, prečo to nevyužiť. :)

Pol dňa som strávila pozeraním BBC série Ivanhoe o odvážnych rytieroch, križiakoch, Richardovi Levie srdce, krásnych dvorných dámach a turnajoch. Pred troma dňami sa mi podarilo nakopnúť uTorrent a tak sa len radujem že sa mi konečne do rúk dostane to, po čom mi srdce piští(čo je pri mojom zvláštnom vkuse dosť problém )

 Neviem prečo, ale stredoveká Európa mala pre mňa od malička zvláštne čaro. Veď ktoré normálne dieťa ženského pohlavia číta v siedmich rokoch knižku o starých zbraniach a kreslí si od rána do večera prilby a rytierov na koňoch v brnení?Bábiky..že načo? Keď som bola malá a naivná, hovorila som si, že by bolo úžasne romantické žiť niekde na hrade ako dvorná dáma, veď aj historické kostýmy mi pristanú, no nebolo by to milé?  ...ale dnes mi je jasné, že to boli temné časy, cirkev robila pekný neporiadok a vďaka svojemu vzťahu k čistote a umývaniu všetci pravdepodobne pekne smrdeli.:) Neexistovali kúpelne a splachovacie záchody, na hradoch bol večný prievan a vôbec, dobre to vyzerá asi len vo filmoch. Ale kto hovorí, že nemôžme mať ilúzie? :) Aj tak je to už všetko strašne dávno, históriu píšu víťazi, a aj tie najnepriateľnejšie výčiny po čase začnú dostávať patinu hrdinských činov. Takže, napriek tomu všetkému stredovek zaujímať neprestal a tak som dnes celý deň strávila zháňaním kníh o rytierstve, templároch a počúvaním dobovej hudby. (tak ma napadá, že si už fak musím zohnať lutnu...škoda, mali jednu keď som bola v Japonsku v Hard off-e, ale práve vtedy som smrdela grošom)
Popritom všetkom som narazila na tohtoročnú šermovačku na hrade Červený kameň (22.mája), kde sa zase raz blázni mne podobní navlečú do šiat alebo brnení a všetci sa budeme tváriť že sme sa teleportovali o 500 rokov do minulosti.Nemienim si to nechať ujsť, už sa strašne teším. A keďže moji kamaráti tam vystupujú, napadlo ma, že sa im zavesím na chvost.
Bude tam turnaj, jarmok, mučidlá, kopa pekných urastených chlapov, takže je len na čo sa tešiť. :P  Ak by sa chcel niekto pridať, hláste sa, bude to pekné.

A na záver, niečo na doplnenie atmosféry www.last.fm/music/Corvus+Corax/_/Ballade+de+Mercy

Ešte mi nevyschli slzy na tvári...a ešte cítim teplo pri srdci...takže teraz je ten pravý moment podeliť sa o zážitok. :)

The Bucket list. Ďalší film, ktorým som si spríjemnila dlhý deň. Hovorila mi o ňom už mama, tiež sa jej veľmi páčil.

Príbeh je jednoduchý. Zaoberá sa totiž jednoduchou, ale dôležitou otázkou: "Čo chcete naozaj urobiť v tomto živote?"

 Dvaja páni, (Jack Nicholson a Morgan Freeman, obaja výborní herci ktorých si hlboko vážim pre ich umenie) sa stretnú v nemocnici. Na oddelení onkológie. A keď zistia, že im obom do konca života ostáva pár mesiacov, rozhodnú sa, že sa na nemocnicu vykašlú a užijú si to, čo za svoj dlhý život dovtedy nestihli. The bucket list je zoznam vecí, ktoré, pred tým než zomriete, chcete urobiť, vidieť, vyskúšať...
A snažia sa teda poriadne.

Naozaj krásny, dojímavý príbeh, ktorý prinúti človeka zamyslieť sa nad sebou. Nikto z nás nevie, koľko času nám ešte ostáva. A preto si myslím, že si treba užívať každý deň a každý deň si plniť svoj bucket list. :)

...a toto je teda jeden z filmov, ktorý by mal každý, kým "nakopne vedro" ("kick the bucket"), vidieť!




a ešte veľmi pekná pesnička zo záverečných tituliek.

Pokojné odpoludnie, žiadny zhon, žiadna business japončina. Len hrnček výborného čaju od hitsujinej maminy a pekný film. Tomu hovorím oddych.
Náhodou, (alebo možno ak náhody neexistujú, tak naschvál) som natrafila na veľmi milý anglický film, keď som
sa prehrabávala vo filmoch kde hrá môj nový herecký objav. (Viď ikonka :))

Príbeh z tridsiatych rokov minulého storočia zaváňa nostalgiou a luxusnými večierkami. Hlavnou postavou je, celkom nečakane, príliš svojská guvernantka, ktorú kvôli jej výrečnosti (srdce na jazyku sa mať neoplatí) vylejú z každého zamestnania. Bez práce a zúfalá sa chopí príležitosti a predstierajúc že je "sekretárka pre spoločenské záležitosti" naoko bohatej a zhýralej vychádzajcej kabaretnej "hviezdy" Delicie la foss (ktorá ako vysvitne, tiež nie je celkom tou, za ktorú sa vydáva), ktorá má na každom prste viac než jedného chlapa a vymyká sa jej to s pod kontroly. A pani pettigrewová, naša guvernantka, má zdá sa, nie len herecký talent, ale aj talent dávať dokopy to, čo by malo byť spolu. Viac neprezradím, môžete si pozrieť tu:

http://watch-movies.ro/open.php?cale=21391&id=2308&v=1

a viac o filme na http://www.imdb.com/title/tt0970468/


 





no, a ešte aký by to bol review, bez traileru.


Ladies and gentlemen, Miss Pettigrew lives for a day.

Vonku je aspoň -12,treskúca zima, proste Brrrr!Ani Totoro by ste nevyhnali na ulicu. Ibaže by sa do exilu vydalo dobrovoľne. V tomto počasí sa vracať o polnoci domov je fakt zábava. Ale sneh bol tak krásne kirakira (trblietavý :)), že som neodolala lalalala.

Dnes som stretla veľa milých ľudí. Niektorých som nevidela pár dní, niektorých pár rokov. Bolo pekné po piatich rokoch sa vrátit do starej lavice gymnázia. Škola sa nezmenila vôbec, zato ľudia dosť. Ale všetci sme boli veľmi radi že sme sa videli, mohli sa porozprávať a poshareovať skúsenosti, boli veľké debaty, objímačký a bozkačky a bolo to celé veľmi milé.

A to sa mi nechcelo ísť. Ale som veľmi rada, že som tak išla. Tak zase, o 5 rokov. :)

Vianoce, sviatky mieru a pokoja. Alebo...sviatky "skoro poslednej večere".
Hovorí sa, že obžerstvo je hriech...ale to čo ľudia nakupujú s úmyslom na Vianoce do seba nasúkať nijako nenasvedčuje tomu, že by to niekoho aj trápilo. :)

Tak napríklad ja. Prvé, čo som urobila po tom, ako som otvorila oči bolo, že som otvorila chladničku a z 10 litrového vailingu (tak sa u nás volá obrovský biely plechový lavór, do ktorého mama robí šalát) som si naložila peknú porciu zemiakového šalátu. Potom som v priebehu dňa zjedla už len zopár

medovníkov
vanilkových rožkov
mandlí
lieskových orechov
salóniek
kúštik lososa od včera
jeden rezeň
a zase šalát
a zase mandle
a iný druh čokolády
a pomaranče
a kapustnicu

a mala by som prestať písať...ale je vám asi jasné, že všetko toto je dokonalý recept na to, ako sa dokonalo prejesť. Alebo na žlčníkový záchvat, ale len vtedy, ak máte o takých 30 rokov viac ako ja.

Hovorím si, že na to mám plné právo, ako večne hladný internátnik. Ale až takto... :)

Práve ma napadlo, ako by sa táto kombinácia páčila ktorémukoľvek japonskému žalúdku, zvyknutému na malé porcie v častých intervaloch. Asi by to bola vianočná katastrofa. Možno sa mi to budúci rok podarí vyskúšať na Haruovi.

Huráááááá! Vianocéééé!

Po ročnej abstinencii od môjho najobľúbenejšieho sviatku si pri pohľade na mňa zrejme ťuká na čelo nemálo ľudí...Mám pocit, že som sa vrátila 20 rokov dozadu do času, keď som za sebou ťahala gumového káčera.
Včera, po umeleckom večierku (víno, hudba a duchaplné debaty) s mojim strýkom a jeho priateľmi, koncerte ďalšieho strýka v Košiciach a nočnej ceste s5 do Spišskej, keď sa mi podarilo zahliadnuť úžasne nasvietený Spišský hrad (ako Minas Morgul floatujúca vo vzduchu ) som sa konečne po dvoch mesiacoch dostala domov.

A budú Vianocéééééé! A teším sa tak strašne preto, že v Japonsku Vianoce nemajú...teda...Vianoce sú tam niečo, ako u nás povedzme Valentín (aj keď aj to je importovaný sviatok). Dvojice zaľúbencov sa vyberú do mesta na večeru do nejakej extra posh reštaurácie, chlapi šetria pomaly pol roka aby to všetko zaplatili a vytiahli sa pred frajerkou, a potom samozrejme nasleduje nejaký drahý love hotel.A potom za plotom.Preto sa veľa detí v Japonsku rodí okolo septembra. Romantika, nie?

To ma minulý rok síce neminulo, a keďže som si na zlato a drahokamy napotrpela, Haru sa finančne nezruinoval. Mali sme pekný večer a prechádzku po večernom Minato mirai, na ktorej sme sa stihli stratiť...
Aj keď v každom okne sedel Santa a všetko čo malo vetvičky bolo ovešané od hora až dolu svetlami, neboli to tie naše Vianoce. V Japonsku som prišla na to, čo sa už dávno hovorí, že Vianoce robia ľudia. Ľudia sa tešia, sú aspoň o trochu milší, pozornejší, veselší (a nakupujú ako divé svine XD) Medovníky, koledy, sneh, voňavý stromček, Perinbaba, zemiakový šalát na raňajky, ale hlavne moja rodina...Veci, ktoré som brala ako samozrejmosť, mi minulý december veľmi chýbali

Keďže Japonci berú tento čas pre nás posvätný len ako ďalšiu príležitosť ako si naplniť vrecká, vianočná atmosféra vždy uviazne niekde na svahoch Fuji.

A preto sa tento rok teším ako už dávno nie.

update: na skúšku z kanji som nešla. Tým, že som nespala, som si akurát spôsobila parádnu bolesť hlavy, takže som skončila v posteli. Čo z toho vyplíva? Japončinári musia veľa spať.

Dobré ráno...je práve 1:21 AM a treští vám v hlave...prečo? Žeby japončina? Alebo nebodaj kanji? Ale kdeee...

No, presne to. Zajtra mám skúšku, teda pardón, už dnes. Snáď to stihnem, ešte ostáva pár hodín. Neviem prečo musím všetko robiť na poslednú chvíľu, ale ja som už raz asi taká. Tak nadopovaná čajom a najnovším objavom - soundtrackom zo seriálu Rome, na ktorom momentálne fičím pchám do hlavy jeden znak za druhým. Ale už sa mi zapekali závity, takže som si našla dobrý spôsob ako si urobiť pauzu. :)

Apropo..moja ikonka je aj môj nový filmový objav. Ciaran Hinds(kto ma pozná, bude vedieť že mám slabosť na takýchto klasicky príťažlivých charizmatických pánov XD) , alias Julius Caesar...ten chlapík je v roli najvychcanejšieho Rimana aký kedy žil úplne geniálny. Padá mi sánka. Aaaaaa....a okrem toho, ako zarytý fanúšik starého Ríma si nemôžem odpustiť poznámku o tom, že seriál je krásne urobený. Pridržiava sa "zhruba" historických udalostí (aj keď občas zjednodušene - HBO = americké publikum, však.), výprava je urobená na "očí vyočenie" a celá story je veľmi príjemná. Konečne niečo po dlhom čase, čo sa oplatí pozerať a človek sa aj niečomu priučí.
Rím očami obyčajných ľudí, a ich každodenný život, starosti aj radosti. Skvelé obsanie (väčšinou britskí herci.)Neuveriteľné detaily. Všetko samozrejme na pozadí posledných rokov Caesarovej vlády. Len je mi ľúto, že ho na konci prvej série odprevadia zo sveta, bude mi v druhej chýbať. lol

A som si spomenula na dejepisné hodiny zo základky, ako náš nenormálne bradatý dejepisár,ktorý vyzeral ako pračlovek,  diktoval, že "Július Cézar napísal: Vojna v Afrike, o vojne v Gálii...." yeah, going nuts, prolly...thank the Japanese...

čo zostáva? asi len "Totoro veni, vidi, vici"


a hurá, do skanjiovania!

 Dnes som s veľkým nadšením vstala ešte pred dvanástou, čo je počas víkendu môj rekord, že sa už teda konečne už naozaj idem učiť na skúšky, keďže mi už takpovediac horí pod zadkom. (Ako každý semester XD)

Ale ako hovorí moja mama...

"Netreba sa učiť, ale vedieť"
 
 A zrazu človek príde na to, že má toho ešte toľko veľa na práci. Napríklad, byť celý deň prilepený na obrazovke notebooku...a pozerať nový seriál o starom Ríme...alebo všetky romantické filmy naraz...hľadať fotky obľúbených filmových postáv...načo by bolo dobré učiť sa?

No...a už je ďalší deň. Čaká ma výlet do banky, obed so strýkom, a možno sa zajtra do tých papierov aj pozriem.


A tu sú moje nové objavy:

  Počuli ste už o programe SETI? Alebo World Community Grid? Že nie? Tak je načase to zmeniť. Obidva projekty sú postavené na tom, že naše počítače  disponujú veľkým výkonom ktorý je väčšinu času nevyužitý. Ak sa rozhodnete ukrojit tošku výkonu svojmu domácemu miláčikovi, môžete pomôcť pri hľadaní života mimo našej planéty, alebo, ešte lepšie, hľadať lieky proti takým strašidlám súčasnej civilizácie ako sú AIDS alebo rakovina.
 
Je to pomerne jednoduché. Stačí si stiahnuť software menom BOINC, zvoliť si projekt, ktorý  chcete podporovať, a spolu s miliónmi ďalšími ľudmi môžete pomôcť urobiť svet lepší svojou  troškou. Možno že som idealista, ale mne sa tento nápad veľmi páči. Takže som si povedala, že je načase shareovať. :) Ja už hľadám mimozemšťanov a lieky dokopy 5 rokov. :)

Urobte niečo pre ľudstvo....šak sme všetci ľudia, nie?

No...Všetko sa to začalo...pred pár dňami...keď Hitsu prišla do školy...a v ruke mala niečo...mne podozrivo známe...z Japonska?

Jane Austen a jej Pride and Prejudice.

 A teraz sa Totoro zbláznilo. Sedí v posteli, nadchýňa sa romantickými scénami filmu, zbiera slzy do vyšívanej vreckovky a v ušiach jej znie ľúbezné piáno.

 Len tak pre vašu informáciu, osvedčená romantika Pride and Prejudice ma prvýkrát zobrala paradoxne, kde inde, ako na Ferrise. Mali sme hodiny s Hisamori sensei. Najúžasnejšou starou pani, akú som kedy na tomto svete stretla.
 Vnučka bývalého japonského premiéra, má úžasnú britskú angličtinu. Anglická kráľovná ju pozvala do Buckinghamu na večeru. A pri tom, pôsobí absolútne nenafúkane, bezprostredne a veľmi rada sa smeje a žartuje. Keď mi v Japonsku hrozilo, že strávim vianoce sama na internáte, vzala ma do malej rodinnej reštaurácie kde som stretla kopu jej minimálne takých milých príbuzných, ako je ona sama. Hrali sme na gitare, spievali si, napchávali sa dobrotami. Druhý raz ma zase vzala na výlet do Japonských hôr, liezli sme po kopcoch, rebríkoch...no a raz sme mali babské posedenie u nej doma. O čom inom ako..o predmete ktorý učila...anglickej literatúre. A na jej hodine sme náhodou celý pol rok rozoberali...Pride and prejudice. Všetky dievčatá boli zamilované do Darcyho a držali Jane a Elizabeth palce, išlo ich poraziť z Lýdie a pani Bennetovej. A hlavne sa všetci úžasne bavili. Nie je nič lepšie, ako za kredity rozoberať jeden z najlepších románov všetkých čias. Aj keď aj ja, podobne ako Hitsu, pri podobných dielach upadám do mdlôb od hrôzy, toto ma dostalo (ale na začiatku som si myslela, že to bude nejaká hrozná kniha...hlúpe Totoro).

Tak si teraz spomínam na to všetko.Na to, ako som spolu s kamarátkami zo Španielska, Filipín a kde kade ešte slzila pred notebookom kde sa odvíjal nemenovaný film, pozerala nekonečný BBC seriál v knižnici....a prichádzam na niečo, čo by ma v Septembri nenapadlo.

Chýbajú mi. Chýba mi Japonsko. Neverila som, že tak skoro to poviem. Ale bolo by pekné sa na Ferris ešte aj vrátiť. Nie kvôli škole, lebo tá stála za houby. Ale kvôli ľuďom.

 Prvý krát som sa dozvedela, že existuje aj niekto iný slávny s priezviskom Potter až vtedy, keď som niečo horúčkovite googlila o milovanej knihe JK Rowlingovej. A čítam že "Beatrix Potter - rozprávky o zajacoch alebo neičo také...tche, to bude najaká hovadina, pomyslela som si"
 Potom som v Japonsku úplne na každom kroku narážala do obrázkov nechutne milučkých zajačikov. Mali ich staré tetušky na taškách od nákupov, videla som ich v kníhkupectve. Tak som si povedala, jeej, nová japonská mánia, to prejde.

 Ale dnes mi to konečne došlo. Teta, ktorá tohoto zajačika vytvorila a nakreslila, sa volala Beatrix Potter. A ono je to úplne úžasná milá rozprávka pre deti!  Peter Rabbit, sa to volá. Totoro, ty si ignorant...

Áno, uvedomujem si, že mi to neskutočne dlho trvalo a z duše sa za to ospravedlňujem. Ako som to mohla prehliadnuť. No..a prečo ma takto náhle osvietilo? Dnes som si o tete Potterovej pozrela veľmi zaujímavý životopisný film. (ďakujem sysľovi) A zistila som, že to bola úplne úžasná osoba. Veľmi inteligentná, s vlastnou hlavou (čo sa jej v britskej suchárskej spoločnosti devätnásteho storočia veľmi neoplatilo) a hlavne to bolo žena, ktorá sa nebála nikoho a ničoho a šla si za svojimi snami. A vyšlo jej to... No a tak ma to inšpirovalo k ďalšiemu boju s veternými mlynmi nášho každodenného života. (Bože, to sú ale bláboly zase)

A hlavne, film, aj tie obrázky...a rozprávky, ktoré sa chystám si veľmi skoro zaobstarať, sú úplne krááááásne.


Neviem prečo, ale trochu mi to pripomína japonské ukiyo-e...


Btw, film s Renee Zelweger odporúčam tiež.

 Poznáte ten pocit, keď sa do niečoho ponoríte tak, že čas aj priestor okolo vás prestane na chvíľu existovať. Pre mňa je to najlepšia forma oddychu aká existuje. Dnes ma trápili všelijaké nepekné myšlienky a tak som sa rozhodla prečítať  si knihu. A aká kniha môže byť lepšia, ako kniha od Paola Coelha, keď ste sa práve zasekli a hľadáte odpovede...

 Denník mága, ako pred tým Alchymista a Záhir, naplnili moju myseľ a nachvíľu rozpustili svet okolo mňa. A odpovede, ktoré som celý deň márne hľadala, prišli v riadkoch a medzi riadkami, keď som to najmenej čakala.

Nedá mi nepodeliťsa o jeden citát : "People don't like to ask too much of life, because they're afraid that they'll be defeated"

A veru, myslím si, že je to tak. Bojíme sa snívať preto, lebo máme strach, že sa naše sny nesplnia, a my budeme nešťastní. Jeden priateľ mi raz povedal, že obdivuje, oko môžem mať také veľké sny...že on sa snívať bojí, veď je predsa len veľmi malá šanca, že sa sen aj splní.
Ale kto o tom rozhoduje? Nie sme to my, čo sa rozhodneme, že nemá cenu za sen bojovať, že je to nemožné a že to radšej necháme tak?
Keď sa teraz pozriem spätne do minulosti, všetky moje veľké sny, všetko, čo som naozaj celou dušou chcela, sa skôr či neskôr splnilo. Nie takou cestou, akú som si vybrala, väčšinou v inom čase a v úplne inej forme...ale splnilo sa. Splnilo, čiže prešlo do reality a je teraz tu.
Tak si hovorím, že to funguje. Nie vždy tak, ako si to naplánujeme, a nie práve okamžite, ale určite to funguje. A preto teraz, keď som sa mierne zasekla si hovorím, že sa odvážim znova, ešte raz, snívať...

Btw, späť do sveta reality. Dnes som objavila portál books.google.com Zdá sa, že je tam k dispozícii kopa zaujímavých, a čo je dôležité, komerčne predávaných kníh. Nemôžete si ich síce stiahnuť, ale prakticky sa dajú čítať cez net.

Ja som v Japonsku nechala nedočítanú knihu Namesake od autorky Jhumpa Lahiri...táto autorka dostala za svoju prvú knihu Interpreter of Maladies Pulitzerovu cenu.A na google books som ich obe našla. :D

Takže zdar čítaniu!

Ja a anime...

Myslela som, že je to stratený prípad. Aj keď som sa akokoľvek snažila, nič ma nejako výrazne nezaujalo. Až doteraz.Môj nový objav sa volá Hatarakiman.




Najpv som si myslela, že to je nejaký seriál o upracovanom sararímanovi. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že je to o mladej pracujúcej Japonke.Nemôžem si pomôcť, ale takmer v každej scéne vidím odraz toho jedného roka, ktorý som v Japonsku strávila. Nadčasy, unavení a uponáhľaní ľudia, ktorí sa stále niekam ženú. Kvôli vlastnej firme odsúvajú priateľov, rodinu, zabúdajú vlastné zdravie. Myslím si, že tento seriál je celkom vydarené zrkadlo dnešnej japonskej spoločnosti. Síce zjednodušené, to áno, ale aj tak myslím, že autorka trafila do čierneho.

Hlavná hrdinka pracuje v redakcii časopisu, kvôli práci nestíha poriadne ani jesť, nie to ešte randiť so svojim dlhoročným priateľom, stretáva sa s problémami na pracovisku, kde pracujú medzi 40 timi mužskými zamestnancami iba 4 ženy. Trápi ju boľavý chrbát, sextistické poznámky kolegov, nedostatok spánku...

A prečo ma to tak chytilo? Možno preto, lebo v hlavnej postave som uvidela kúsok seba. Niežeby som sa považovala za hviezdu. Ale veľmi dobre sa pamätám ako mi priateľ volával, že ma kvôli práci (všetci vysokoškoláci si v Japonsku hľadajú job už v tretiaku na výške, a keďže japonské firmy od vás chcú, aby ste u nich pracovali celý život v nemnohých prípadoch ešte aj dnes, je to pre každého obdobie ťažkých rozhodnutí) sa nebudeme môcť stretnúť, aká som bola na to nahnevaná...a pamätám sa, ako sa niektorí postarší jedinci mužského pohlavia pohŕdavo vyjadrovali o mladých, či nemladých ženách, pamätám si afektované spolužiačky na výške ktoré sa snažili tváriť hlúpo, aby nemali s profesormi problémy, výroky môjho priateľa, že japonskí chlapi múdre baby veľmi nemusia...toto všetko som v tomto anime našla. A uvedomila som si, koľko veľa z japonskej kultúry sa dá v takom anime vidieť. Len som predtým nevedela, na čo sa pozerám. Po ročnom tréningu mám už iný pohľad na vec.

Niekedy ma napadá, že ma Japonsko zmenilo viac, než som si myslela. Ono to pomaličky všetko pláva na povrch a spoza rohu to vyskočí na mňa vtedy, keď to najmenej čakám.
Nuž čo, život je plný prekvapení. :)

Dnes som ráno vstala o siedmej a šla sa dať okýchať do lekárskej ambulancie. Potom som zasadla k počítaču, že sa mi už neoplatí ísť znova do postele...a začala sťahovať všetky možné hry...vyskúšala som si vesmírnu EVE a Star wars galaxies . Vždy ma fascinovali MMORPG.Ooo... Nepreberné množstvo svetov, možnosť sa stať na chvíľu niekým iným, nepoznané svety, blablabla...bolo to pekné na stránkach časopisu Level. Ale v praxi to zaberá človeku úžasne veľa času, nehovoriac o peniazoch (aj keď prvých 14 dní vás nechajú hrať zadarmo, aby ste sa namotali ), a reálne hrozí, že vás to vcucne do deja a svet okolo prestane existovať. Potom sa prebudíte a zistíte napr., že ste zabudli jesť, že prešlo zo 5 hodín a v podstate ste nič nedosiahli, že sa vám po zemi váľa špinavé prádlo atď (poznámka: to s tým prádlom je iba kvetnatá metafora) , v horších prípadoch, že vám na stole hnije kura z pred týždňa. A je jasné, že keď si nájdete kamarátov online, skôr či neskôr začnete zanedbávať tých ozajstných. OUTCOME? Radšej sa hrajme s mierou a žime naozaj, stojí to za to.

Inak, tak ma napadlo...
 Čo sa deje? Kde sú tie staré časy, keď ma bavilo hrať sa? Zistila som, že ma nebaví pri hrách rozmýšľať a  všeobecne strácať čas. Škoda, lebo som zúfalo potrebovala nájsť výhovorku, prečo sa nemôžem učiť kanji na zajtra (počet znakov 36 x neúmerné množstvo slovíčok)
A teraz tu vypisujem blog...a kanji mám aspoň vytiahnuté na stole.Snáď mi samy naskáču do hlavy, pretože zajtra je test.

Aby tento post úplne nevyšiel nazmar, hodím tu aspoň link na japonskú stránku plnú podcastov. Posledne mi z nej pribudla zbierka rozprávok od Miyazawu Kenjiho.

Yahoo　ポッドキャスト　＜hrozné slovo, však?

a nakoniec, pekný trailer od EVE...keď už nič iné
www.youtube.com/watch